Trnava, 4. október 2020

ŽIJEME V DIGITÁLNEJ DOBE

Pamäte našich telefónov sú preplnené fotkami detí, dovolenkových destinácií, posedení s priateľmi, selfíčiek a všeličoho iného. Bohužiaľ často je toto ich prvé aj posledné úložisko. Nedostanú sa na papier a už vôbec nie do albumu alebo na stenu našich domovov. Radšej si kúpime obraz v obchode a spokojne ho zavesíme na prázdne miesto na stene. 

Pri najlepšom naše spomienky skončia na sociálnych sieťach alebo v albume nášho telefónu. Teraz to máme takto.

DETSTVO NA PAPIERI

Ale nebolo to tak vždy. Ako malá som si často pozerala čiernobiele fotky v albumoch mojich rodičov.  Fotky z čundru s kamošmi, svadba, obrázky z dovolenky v Juhoslávii, fotky holého bábätka pri rôznych činnostiach, ako to bolo kedysi zvykom.

Fotky rozprávali príbehy. Dokumentovali náš život. Boli momentom v čase. Museli sme si kúpiť film, vedieť, aké má mať ISO. Rozhodnúť sa, koľko obrázkov nafotíme a modliť sa, nech ho neožiarime pri vyberaní z foťáku. Zaniesli sme si ho do fotolabu a čakali. Vyvolal nám ho ujo pracujúci v čiernej komore.

Dostali sme negatív a vyplnili šialenú tabuľku na zelenej obálke, koľko ktorých, matných, či lesklých chceš vylačiť. 

JEDNODUCHŠIE A AJ TAK SA TOMU VYHÝBAME

Komplikované? Áno. Dnes je to oveľa jednoduchšie a aj tak to nerobíme. Predtým to bolo vzrúšo a vážili sme si každý vydarený záber. Nebolo to – nevyšlo, vymazať, znova. 

PAPIER NAD ZLATO

Fotky patria na papier. Tiež to lajdačím. Robím to len raz za rok. Plus mínus. Na Vianoce spravím fotoknihu našich detí a dám ju starým rodičom a jednu spravím pre nás. Je to rekapitulácia uplynulého roka. Spomeniem si pritom, kde všade sme boli a čo sme robili. 

Sem tam vytlačím fotky a obnovím ich v rámikoch a každý rok robím kalendár z našich fotiek. Nie je to veľa, ale je to lepšie ako stratiť fotky v digitálnej diere. Nikdy predsa nevieme, či mobil nestratíme, či sa všetko, čo sme si tak ľahkovážne nacvakali nezmizne. Papier je papier. Papier nepustí.

VYTLAČENÉ TU OSTANE NAVEKY (ALEBO ASPOŇ DLHŠIE)

Digitálne médiá sa neustále menia. Kto si ešte pamätá diskety? Toľko palcov, hentoľko palcov. Aj SD karta nemusí byť formát, ktorý tu bude o tri roky. CDčka vymizli rýchlosťou blesku. USBčkam tiež nedávam dlhú životnosť. Technológia ide stále dopredu, ale papier ostáva papierom. 

TRUHLICA PLNÁ FOTIEK

Je na tom niečo krásne nostalgické vytiahnuť album alebo ako to mali naši, drevenú truhlicu plnú neroztriedených fotiek. Podávať si ich pri stole a pri pohári vína spomínať. Stálo to za to, keď sme si to dali vytlačiť. Nie je to krajšia predstava ako klikanie myšou na “next” alebo nekonečné ťukanie do šípok na klávesnici? Fotky si viete vytlačiť napríklad cez Empik. Potešia aj fotoknihy, či plátna. Fotografie sú krásne darčeky pre starých rodičov, či vašu lásku.

HMATATEĽNÉ SPOMIENKY

Odfotiť a vytlačiť má pre mňa oveľa väčší zmysel odkedy mám deti. Chcem im raz podať do ruky kôpku fotiek a porozprávať im o nich. Akí boli, kde sme boli. Ako sme žili, keď boli malí. A oni ich zas budú môcť ukázať svojim deťom.. 

Lepšie ako podať im krabicu plnú externých hard diskov, či?