Asi nikomu nemusím predstavovať tradičnú rodinnú fotografiu, kde sa dívame do objektívu a usmievame sa. Každý sme takéto fotenie absolvovali a sme naň zvyknutí. Úsmev, všetci pozeráme do objektívu, povedzte sýýýr a cvak. Hotovo! Tak toto lifestyleová fotka nie je.

Keď ma fotenie začalo vážnejšie zaujímať, automaticky sa mi vybavili tieto situácie a váhala som, či toto chcem. Nevedela som si sama seba predstaviť robiť takéto fotky. Nútiť ľudí do strojených úsmevov, fotiť ich dokonalých, v dokonalej póze, v dokonalom prostredí. Chýbalo by mi teplo, intimita, emócia, skutočnosť.

Moja túžba fotiť bola spojenás ľudskosťou, prirodzenosťou, autenticitou a energiou, ktorú na ľuďoch milujem. Tak som začala pátrať po niečom odlišnom a objavila som lifestyle.

“LIFESTYLE” JE KEĎ..

A teraz o tom, čo to tá lifestyle fotka je. Nájdeme ju niekde uprostred medzi tradičnou (pózovanou) a reportážnou (dokumentárnou) fotografiou. Získa si vás cez pocity, dovoľuje porušiť pravidlá a fotiť kreatívnym spôsobom. Týmto si ma úplne získala. Netrvalo dlho a zbláznila som sa do nej.

Zachytáva našu ľudskú podobu a odhaľuje vnútro. Je otvorená, úprimná a čistá. Často zobrazuje pohyb, miluje gestá a využíva okolie na rozpovedanie príbehu. Zobrazuje ľudí tak, aby kto sa na ňu díva cítil, kto na fotke je. Cítil, nielen videl.

Uchováva pocity. Nie to ako vyzeráme v určitom čase, ale kým sme. Sleduje vibráciu rodiny. Dokáže oživiť spomienky.

DOBRE, TAKŽE NEPOTREBUJE PÓZY?

Potrebuje.

Potrebuje svojho režiséra. Niekoho, kto vám povie, čo a ako máte robiť a navedie vás. Postaví vás na štartovnú čiaru a zvyšok vznikne nejak prirodzene. A bude vás to baviť.

Takto nejak to vidím. Verím, že teraz už viete, o čo ide.

Krásnu sobotu!